História múzea

 

Zemplínske múzeum v Michalovciach

 

Zemplínske múzeum v Michalovciach vzniklo v roku 1957 ako Zemplínske vlastivedné múzeum, pričom od roku 1965 pôsobí pod dnešným názvom. Zbierky a expozície múzea sú umiestnené v priestoroch barokovo-klasicistického kaštieľa šľachticov zo Starého a z Michaloviec. Kaštieľ vznikol v 17. storočí prebudovaním staršieho hradu, naposledy bol prestavaný v 30. rokoch 19. storočia, kedy dostal dnešnú podobu. Kaštieľ, bývalé hospodársko-správne objekty, ako aj rekonštruované základy významnej sakrálnej stavby - rotundy, nachádzajúce sa v areáli múzea, sú kultúrnymi pamiatkami.

Zemplínske múzeum dokumentuje živú a neživú prírodu a tiež celkový kultúrnohistorický a hospodársky vývoj zemplínskeho regiónu.

 

 

Z histórie kaštieľa

Kaštieľ a jeho majitelia do roku 1944

Časť zachovaného archívu rodiny Stáraj (Sztáray), pôvodne uloženého v kaštieli v Michalovciach, ktorý sa v neskoršom období dostal do Štátneho oblastného archívu Nižná Šebastová – Prešov, začína postupne vydávať cenné svedectvo o histórii nášho kaštieľa.

Do dnešných dní nevieme presne odpovedať na otázku kto a kedy dal postaviť kaštieľ, v ktorom v súčasnosti sídli Zemplínske múzeum. Vznikol zrejme v období renesancie s využitím staršej gotickej stavby. Iniciátorom prestavby bol pravdepodobne niekto z predstaviteľov rodu Nagymihályi alebo ich príbuzných. Členovia rodu Nagymihályi i koncom 16. storočia patrili k najväčším tunajším zemepánom. Rody Nagymihályi, Bánfi (Bánffy) a Stáraj, o ktorých pojednávame, mali spoločného predka Jakova z uhorského šľachtického rodu Kaplon. Jakov v 13. storočí získal majetky v Michalovciach.

Na základe starých listín vieme, že koncom 17. storočia vlastnila kaštieľ rodina Bánfiovcov. V roku 1696 zobrali do zálohy od Bánfiovcov kaštieľ a ďalšie majetky pozdišovskí Sirmajovci (Szirmay). O spomínanej udalosti sa podrobnejšie rozpísal Andrej Sirmaj vo svojom denníku, precízne vedenom v rokoch 1680 – 1713. Zaiste zlý stav šľachtického sídla prinútil Andreja Sirmaja k jeho rekonštrukcii, ukončenej v roku 1700. Situáciu v našich končinách okolo roku 1732 zachytil v opise Zemplínskej stolice Matej Bel. O Michalovciach napísal tieto slová: „Mestečko patrilo kedysi Nagymihályiovcom. Sú tu až dodnes niekoľkí z tohto rodu, poväčšine zo ženskej línie, ako barón Stáraj a iní, dedičia tohto mestečka. S ich prispením držia ho z väčšej časti v zálohu Sirmajovci, niečo z tohto patrí aj barónovi Lušinskému a Boronkajovi“. Bel zároveň vymenoval majiteľov štyroch hlavných kaštieľov (kúrií) v našom meste. Jedna z týchto stavieb patrila vdove po Andrejovi Sirmajovi a jeho najmladším synom Imrichovi a Alexandrovi. Bel nám zanechal aj stručný popis tohto sídla, ktoré charakterizoval ako rozľahlú budovu uzavretú štyrmi „baštami“ a so širokým dvorom.

 

 

 imrichsztaray

 

Stárajovci de facto i de jure vlastnili kaštieľ až v druhej tretine 18. storočia. Získal ho barón Imrich Stáraj (1698-1769), ktorého portrét sa nachádza v zbierkovom fonde múzea, po vyplatení zálohu Sirmajovcom. Štyridsiate roky 18. storočia sa významne zapísali do histórie rodu. V roku 1747 udelil panovník Imrichovi grófsky titul. O dva roky neskôr ako patrón obnovoval farský kostol, ktorý do dnešných dní stojí v blízkosti areálu múzea. Túto skutočnosť konštatuje zápis z kanonickej vizitácie jágerského biskupa Františka Barkóciho (Barkóczy) z leta roku 1749 a pamätná doska v kostole. Imrich mal so svojou druhou manželkou Teréziou De Faigin (Desfaigny, Du Bois) de la Tournelle z Belgicka päť detí. Z nich sú najznámejší Ján Filip Stáraj (1739 – 1815), ktorému po otcovi pripadol majetok v Starom a Michal Stáraj (1749 – 1798), ktorý sa stal vlastníkom michalovského kaštieľa. Ján Filip, Michal a ich potomkovia vytvorili vlastne stariansku a michalovskú vetvu rodu. Michal Stáraj patril medzi veľkých obdivovateľov francúzskej kultúry a odporcov Habsburgovcov. Do histórie sa zapísal i ako hudobný skladateľ. Jeho syn a zároveň ďalší vlastník tunajšieho sídla Albert Stáraj (1785 – 1843) venoval svoje úsilie publicistike a politike. S treťou manželkou mal dvoch synov, z ktorých mladší Anton zdedil rodové bohatstvo v meste. V roku 1863 sa oženil s Františkou Baťáni (Batthányi). Títo manželia sa zaslúžili o veľký rozvoj Michaloviec (založenie pivovaru, podiel na otvorení nemocnice, výstavba kaplnky – rodového mauzólea na Hrádku a iné). Po svadbe do tympanónu nad ústredný kaštieľny vchod dali umiestniť erby svojich rodov. Bezdetný Anton určil za dediča Gabriela Stáraja (1866 – 1941). Bohatý strýko však neskôr za zaujímavých okolností zmenil svoj závet v prospech Gabrielovho bratranca Alexandra Stáraja (1862 – 1947), ktorý tak prišiel k obrovskému majetku. Smrťou Antona Stáraja vymrela po meči michalovská vetva rodu. Alexander Stáraj zo starianskej vetvy s manželkou Paulínou Večejovou (Vécsey) a svojimi štyrmi deťmi Máriou, Antonom, Michalom a Magdalenou bývali až do roku 1944 v tunajšom kaštieli. V spomínanom roku členovia rodiny pred príchodom frontu museli evakuovať. Po prechode frontu bol kaštieľ znárodnený.

 

 

 

KSK logo e04c046aaa0bae83dd57420e876a1a67 logo MsKS LOGO Priatelia zemplina RGB LOGO ZOS valal bel kvh beskydy terra incognita fpu svet zdravia