Zemplínske múzeum v Michalovciach
Zemplínske múzeum v Michalovciach vzniklo v roku 1957 ako Zemplínske vlastivedné múzeum, pričom od roku 1965 pôsobí pod dnešným názvom. Zbierky a expozície múzea sú umiestnené v priestoroch barokovo-klasicistického kaštieľa šľachticov zo Starého a z Michaloviec. Kaštieľ vznikol v 17. storočí prebudovaním staršieho hradu, naposledy bol prestavaný v 30. rokoch 19. storočia, kedy dostal dnešnú podobu. Kaštieľ, bývalé hospodársko-správne objekty, ako aj rekonštruované základy významnej sakrálnej stavby - rotundy, nachádzajúce sa v areáli múzea, sú kultúrnymi pamiatkami.
Zemplínske múzeum dokumentuje živú a neživú prírodu a tiež celkový kultúrnohistorický a hospodársky vývoj zemplínskeho regiónu.
Z histórie kaštieľa
Kaštieľ a jeho majitelia do roku 1944
Časť zachovaného archívu rodiny Stáraj (Sztáray), pôvodne uloženého v kaštieli v Michalovciach, ktorý sa v neskoršom období dostal do Štátneho oblastného archívu Nižná Šebastová – Prešov, začína postupne vydávať cenné svedectvo o histórii nášho kaštieľa.
Do dnešných dní nevieme presne odpovedať na otázku kto a kedy dal postaviť kaštieľ, v ktorom v súčasnosti sídli Zemplínske múzeum. Vznikol zrejme v období renesancie s využitím staršej gotickej stavby. Iniciátorom prestavby bol pravdepodobne niekto z predstaviteľov rodu Nagymihályi alebo ich príbuzných. Členovia rodu Nagymihályi i koncom 16. storočia patrili k najväčším tunajším zemepánom. Rody Nagymihályi, Bánfi (Bánffy) a Stáraj, o ktorých pojednávame, mali spoločného predka Jakova z uhorského šľachtického rodu Kaplon. Jakov v 13. storočí získal majetky v Michalovciach.
Na základe starých listín vieme, že koncom 17. storočia vlastnila kaštieľ rodina Bánfiovcov. V roku 1696 zobrali do zálohy od Bánfiovcov kaštieľ a ďalšie majetky pozdišovskí Sirmajovci (Szirmay). O spomínanej udalosti sa podrobnejšie rozpísal Andrej Sirmaj vo svojom denníku, precízne vedenom v rokoch 1680 – 1713. Zaiste zlý stav šľachtického sídla prinútil Andreja Sirmaja k jeho rekonštrukcii, ukončenej v roku 1700. Situáciu v našich končinách okolo roku 1732 zachytil v opise Zemplínskej stolice Matej Bel. O Michalovciach napísal tieto slová: „Mestečko patrilo kedysi Nagymihályiovcom. Sú tu až dodnes niekoľkí z tohto rodu, poväčšine zo ženskej línie, ako barón Stáraj a iní, dedičia tohto mestečka. S ich prispením držia ho z väčšej časti v zálohu Sirmajovci, niečo z tohto patrí aj barónovi Lušinskému a Boronkajovi“. Bel zároveň vymenoval majiteľov štyroch hlavných kaštieľov (kúrií) v našom meste. Jedna z týchto stavieb patrila vdove po Andrejovi Sirmajovi a jeho najmladším synom Imrichovi a Alexandrovi. Bel nám zanechal aj stručný popis tohto sídla, ktoré charakterizoval ako rozľahlú budovu uzavretú štyrmi „baštami“ a so širokým dvorom.
Stárajovci de facto i de jure vlastnili kaštieľ až v druhej tretine 18. storočia. Získal ho barón Imrich Stáraj (1698-1769), ktorého portrét sa nachádza v zbierkovom fonde múzea, po vyplatení zálohu Sirmajovcom. Štyridsiate roky 18. storočia sa významne zapísali do histórie rodu. V roku 1747 udelil panovník Imrichovi grófsky titul. O dva roky neskôr ako patrón obnovoval farský kostol, ktorý do dnešných dní stojí v blízkosti areálu múzea. Túto skutočnosť konštatuje zápis z kanonickej vizitácie jágerského biskupa Františka Barkóciho (Barkóczy) z leta roku 1749 a pamätná doska v kostole. Imrich mal so svojou druhou manželkou Teréziou De Faigin (Desfaigny, Du Bois) de la Tournelle z Belgicka päť detí. Z nich sú najznámejší Ján Filip Stáraj (1739 – 1815), ktorému po otcovi pripadol majetok v Starom a Michal Stáraj (1749 – 1798), ktorý sa stal vlastníkom michalovského kaštieľa. Ján Filip, Michal a ich potomkovia vytvorili vlastne stariansku a michalovskú vetvu rodu. Michal Stáraj patril medzi veľkých obdivovateľov francúzskej kultúry a odporcov Habsburgovcov. Do histórie sa zapísal i ako hudobný skladateľ. Jeho syn a zároveň ďalší vlastník tunajšieho sídla Albert Stáraj (1785 – 1843) venoval svoje úsilie publicistike a politike. S treťou manželkou mal dvoch synov, z ktorých mladší Anton zdedil rodové bohatstvo v meste. V roku 1863 sa oženil s Františkou Baťáni (Batthányi). Títo manželia sa zaslúžili o veľký rozvoj Michaloviec (založenie pivovaru, podiel na otvorení nemocnice, výstavba kaplnky – rodového mauzólea na Hrádku a iné). Po svadbe do tympanónu nad ústredný kaštieľny vchod dali umiestniť erby svojich rodov. Bezdetný Anton určil za dediča Gabriela Stáraja (1866 – 1941). Bohatý strýko však neskôr za zaujímavých okolností zmenil svoj závet v prospech Gabrielovho bratranca Alexandra Stáraja (1862 – 1947), ktorý tak prišiel k obrovskému majetku. Smrťou Antona Stáraja vymrela po meči michalovská vetva rodu. Alexander Stáraj zo starianskej vetvy s manželkou Paulínou Večejovou (Vécsey) a svojimi štyrmi deťmi Máriou, Antonom, Michalom a Magdalenou bývali až do roku 1944 v tunajšom kaštieli. V spomínanom roku členovia rodiny pred príchodom frontu museli evakuovať. Po prechode frontu bol kaštieľ znárodnený.
